Od A i od Z

Ľudovít Černák –honorárny konzul Uzbekistanu

Rozhodol sa pred časom postaviť fabriku pre výrobu potravín a ako jej hlavný dodávateľ nemá problém dohodiť biznis aj ďalším slovenským podnikom alebo priateľom. Avšak nie u nás, ale v Uzbekistane. Tak toto sú plány majiteľa skupiny Sitno Holding a bývalého ministra hospodárstva Ľudovíta Černáka. „Aktuálne pracujeme na takomto projekte, ktorý by zamestnal do 350 ľudí, pričom sa tu preinvestujú rádovo desiatky miliónov eur,“ povedal pred časom pre HN Černák. Černák je aj honorárnym konzulom tejto krajiny a ako vysvetlil – jeho cieľ je úplne jasný. „Keď už dnes na veľkých stavbách, ako sú elektrárne či fabriky, mlyny, pekárne, pôsobíme, tak iba v úlohe subdodávateľa,“ vraví s tým, že to chce zmeniť. „Chcem zorganizovať slovenských výrobcov tak, aby niekto išiel do väčších investičných celkov a za sebou potiahol tradičných subdodávateľov.“ A podarilo sa? A darí sa? Černák svoje plány realizuje cez firmu Vývoj Martin. Ide o spoločnosť, ktorá zamestnáva zhruba sto ľudí, a ktorá stojí za komunikačným systémom MOKYS. Vývoj Martin ho spoluvyrábal s koncernom BAE Systems pre slovenskú armádu. Tá by mala byť v tomto prípade generálnym dodávateľom výstavby potravinárskeho závodu.

Meno ex-ministra hospodárstva Ľ.Černáka v obchodnom registri nájdete minimálne v 80 firmách, aj keď časom niektoré sú v likvidácii. Treba ale seriózne podotknúť, že v zostave „honorárnych konzulov“ patrí nie že skôr ale úplne isto k tej menej početnej skupinke, ktorá podnikaniu naozaj rozumie, rovnako ako riadeniu. Mnohí pamätníci jeho ministrovania dodnes tvrdia, že patril k najlepším ministrom hospodárstva na Slovensku v celej histórii.

Ľudovít Černák biznisom reálne pobláznil biznisom všetkých troch synov už teraz pribrzdil tempo . Potomkov už stihol zaučiť tak ako sa patrí. Systém chodu spoločnosti už bude len usmerňovať a kontrolovať. Všetko je pripravené k tomu, aby sa mohol stiahnuť do úzadia afirmy úplne previesť na svojich synov nielen manažérsky ale aj majetkovo.
Zo Sitno Holdingu chcel mať rodinný podnik, ktorý prejde na ďalšiu generáciu hneď od začiatku. Inšpirovali ho návštevy veľkých firiem z cudziny, ktoré mali na stenách staré fotografie zakladateľov. I keď jeho firma bola od začiatku rodinnou aj tak trochu automaticky.
Keď ju zakladal, tak na štart akciovky bolo treba dvoch ľudí, a preto jeho najstarší syn Ľudovít, i keď mal len niečo viac ako dvadsať rokov, figuroval v Sitno Holdingu popri ňom hneď ako tretinový spoluvlastník. No rozhodne to nebolo iba formálne. Od začiatku bol syn teda aj otcov partner. Vypracoval sa a vie o firme toľko ako jeho otec. Zdá sa, že syn je niekedy a možno aj často otcov najväčší kritik. preháňa. To si však Černákovci vždy rozumne vydiskutujú. Vo firme je aj aj stredný syn Filip a a rovnako aj aj najmladší Samuel.
„V prvom rade to deti musia mať aj v sebe. Že ich baví biznis. Ja som tomu nenásilne vždy pomáhal. Žili so mnou a sledovali, čo robím, a zrejme ich to tiež nadchlo. Asi nasiakli mojím entuziazmom. Vždy som sa snažil. Aj synovia videli, že keď sa človek snaží, môže to dotiahnuť na významné posty. Už ako 38-ročný som bol šéfom hlinikární“, dodal ex-minister hospodárstva.Najstarší Ľudovít vyštudoval ekonómiu, stredný ekonomickú diplomaciu a najmladší obchodné právo.
„Sám to vnímam ako ich výhodu v jednej spoločnej firme a teším sa tomu. Ale je to aj o náhode. Filipa som chcel pôvodne viac orientovať na cestovný ruch, no bol so mnou v Moskve a tá mu veľmi učarovala, hoci v Amerike študoval strednú školu. Už po týždni v Moskve čítal azbuku a chcel tam veľmi študovať. No a potom sme spolu po dohode vybrali MGIMO. Sama nasmerovali na právo hlavne obaja starší synovia. Už na základnej mu hovorili, že z neho musí byť právnik, lebo ten vo firme chýba. Najmladší syn pôvodne najmenej inklinoval k biznisu. Výborne hral na husliach a aj manželka z neho chcela mať lekára, no napokon asi prevážil vplyv starších bratov. Tí dvaja o ničom inom ako o biznise nesnívali“.

Syn bývalého ministra hospodárstva z rokov 1992-1993 a 1998-1999 Ľudovíta Černáka (61), ktorý odišiel zo svojho postu pre kauzy okolo privatizácie Nafty Gbely a okolností okolo presunu Priemyselnej banky do súkromných rúk. Niekdajší šéf žiarskych hlinikární podal demisiu a vrátil sa späť k podnikaniu. Je majiteľom strojárskeho holdingu Sitno a preslávil sa aj ako predseda futbalového klubu ŠK Slovan Bratislava.

Jeho syn Ľudovít kráča v otcových sľapajach a je členom predstavenstva Sitno Holding, v ktorom zastáva manažérsku pozíciu. Skúsenosti s biznisom získal už v mladom veku, keď pôsobil na poste viceprezidenta Slovanu. Ani po 12 rokoch však určite nebude rád spomínať na autonehodu, pri ktorej zahynul chodec. Černák mladší zrazil na Volve dôchodcu prechádzajúceho cez cestu. Ten pri nehode utrpel ťažké zranenia, ktorým na druhý deň ráno v Dérerovej nemocnici na bratislavských Kramároch podľahol. Podľa posudku súdneho znalca sa na príčinách nehody podieľal tak šofér, ako aj chodec. Syn podnikateľa dostal podmienku.

Pridal sa tak k ďalšiemu národniarovi V. Móricovi, ktorí usmrtil autom na prechode v Považskej Bystrici chodkyňu rovnako ako herec Štefan Skrúcaný dokonca v rovnakom meste.

Ľudoví Černák bol samozrejme aj pri rozdeľovaní Československa. „Raz mi jeden kamarát zo Srbska hovoril, že môžeme byť radi, ako pokojne sa Československo rozdelilo. Oni totiž také šťastie nemali. Vy ste boli pri tom našom rozdelení. Ste spokojný, ako to napokon s Českom a Slovenskom dopadlo?
Všetky svoje rozhodnutia by som urobil tak isto, keby som mal tie isté informácie a bol v tom istom prostredí. Možno jedna vec, z ktorej mám výčitky, je volebný systém. Myslím si, že pre Slovensko by bol vhodnejší väčšinový volebný systém, v rámci ktorého by boli pre konkrétne regióny volení konkrétni poslanci a politické strany by nemali taký veľký vplyv na spoločenský život. Alebo ako kompromis zmiešaný volebný systém. To je asi jediná vec, ktorú by som možno zmenil, keďže som bol vtedy vo vláde. Dnes sa dokonca hrdím tým, že v ústave sú dve slovíčka moje. Ktoré?
Do ústavy sme napísali, že Slovensko buduje sociálne a trhovo orientované hospodárstvo a ja vycvičený zo Žiaru (pôsobil ako riaditeľ Závodov SNP), kde sme s Nórmi robili veľkú ekologickú investíciu, som tam doplnil  slovíčka „a ekologicky“ orientované hospodárstvo. Vždy sa nad tým v duchu usmievam. Myslím si, že rozdelenie prinieslo svoj efekt. Postavilo Slovákov v rámci Európskej únie do pozície samostatného národa.
Ani nechcem pomyslieť na to, čo by sa bolo stalo, keby sme neboli súčasťou Európskej únie, pretože v čase autoritatívnej  politiky HZDS a demaršov to chvíľu  hrozilo. Ale to, že sme vstúpili do únie v tom čase ako Česko, každý máme svoj piesoček a zároveň sme bratia, sa ukázalo ako politicky múdre rozhodnutie. Myslím si, že dosť veľký vplyv na pokojné rozdelenie mala Nežná revolúcia. Ostali sme tejto tradícii verní a namiesto prudkých vyhlásení a vyťahovania politicko-vojenských riešení sa to riešilo iba na politickej úrovni. Nakoniec som bol šťastný, keď sa 1. januára 1993 zaplnilo Námestie SNP a desaťtisíce ľudí oslavovali vznik samostatnej republiky“ Ľudoví Černák Krátko po revolúcii išiel na stáž do Británie a tam s sa rozhodol, že vstúpi do strany SNS. „Rozhodnutie vstúpiť do SNS vo mne dozrelo práve počas pobytu v Británii  začiatkom roku 1990. Bolo to pri sledovaní správ BBC, ktoré hovorili, že na Slovensku rastie vplyv nacionalistov a v júnových voľbách môžu prekvapiť práve oni. Ukázali zábery z májovej Prahy, fontánky, mamičky s kočíkmi, úsmevy. Potom hovorili o tom, že Slovensko patrí k menej rozvinutým častiam Československa a ukázali záber, ako ide rebrinák po prašnej ceste a ľudia v krojoch spievajú. Rozmýšľal som, z akého filmu to vystrihli. Vtedy sa ma to ako Slováka dotklo. Keď som volal domov a manželka mi vravela, že nejaký pán agituje za vstup do národnej strany, povedal som jej, aby zobrala prihlášku  aj pre mňa.  Historicky medzi Slovákmi a Čechmi vždy panoval taký pocit, že  my Slováci  sme mladší bratia. A že starší brat síce dopláca na mladšieho, ale robí to s láskou. My sme zas boli presvedčení, že pracujeme na nich. Takže rozdelením sme si vzájomne dokázali, že máme na to a na druhej strane sa vzájomné vzťahy posunuli podľa môjho názoru k lepšiemu v porovnaní stým, kde boli za federácie.
Hnacím motorom jeho konania bola hrdosť –„Áno. Bol to jeden z argumentov, ale myslím, že viac prevažovali emócie a viac sa hovorilo o tom, že budeme sami sebe pánmi. To nám neskôr vyčítali aj tí, ktorí boli proti rozdeleniu. Teda povedal by som, že to bolo rozdelené asi tak, že tretina bola vyslovene proti, tretina vyslovene za a tí ostatní neboli proti, ale skôr sa báli, aký to bude mať vplyv. Tí, ktorí do toho šli s búšiacimi srdcami a červenými tvárami hovorili, radšej skúsme a uvidíme, než by sme mali ešte tisíc rokov plakať nad tým, že doplácame na Čechov. Keď sme ako nie veľmi skúsení vstupovali na svetový trh, bolo viac-menej z výpočtov jasné, že Slovensko by malo dokázať predávať svoje produkty. Niekoľko rokov štruktúra našej ekonomiky bola taká, že slúžila ako surovinová základňa pre české finalizačné podniky. V čase rozpadu sa to však neukazovalo ako hendikep ,pretože bolo ľahšie predať tonu ocele ako povedzme bicykel či šijací stroj, ktorý musel súťažiť so západnou konkurenciou.“

Proces rozdelenia štátu je poriadne zložitý proces.  „Napriek tomu, že presakovali informácie aj o tom, že Česko má celý proces rozdelenia prichystaný v zásuvke, môžem zodpovedne povedať ako člen vtedajšej vlády, že až do volieb a prvých vyjednávaní nebolo jasné, ktorá alternatíva sa prijme. Či oprava federácie alebo rozchod.  A až po prijatí Deklarácie o zvrchovanosti 17. júla 1992, keď bolo zrejmé, že sa ideme rozumne rozdeliť, začala slovenská strana horúčkovito pripravovať scenár  vytvorenia národnej   banky a konštrukcie medzinárodných dohôd upravujúcich rozdelenie majetku, uznávanie dokladov, podmienky spoločnej meny, obrany atď. Mohol by som o tom veľa rozprávať, ale keby som sa na to pozrel tak ľudsky, rokovania mohli byť zložitejšie, mohli viesť ku konfliktom, ale veľa zohral ľudský faktor. Keď už išlo do tuhého, na zlomovom rokovaní v Tatrách bolo medzi delegáciami počas  rokovania  cítiť veľké napätie.  Počas večere tam ako  podmaz hrala trojčlenná kapela z Lendaku. A zrazu si nebohý český minister poľnohospodárstva Josef Lux požičal harmoniku. Začal hrať, striedal slovenskú pesničku s českou a všetci sa k nemu pripojili. Vznikla taká atmosféra, že opadlo napätie a úplne spontánne sme začali hľadať riešenia v pokojnom duchu.“
Ale predsa len v slovenských srdciach ostali po tomto rozdelení jazvičky i jazvy. Mnohí nezabudli, že napríklad aerolinky ostali Čechom, v hokeji sme šli do C-skupiny, Česi do Á-čka a podobne.
„To je ako pri rozvode. Jazvičky vždy zostanú. Môj šéf kedysi hovoril, že dobrý biznis je vtedy, keď obidve strany sú tak trošku nespokojné. V čase, keď sa delil majetok, už bol pre aerolinky prijatý privatizačný projekt. A takých projektov bolo viac. Česi zase prišli o Tatry, ktoré majú radi a pri rozdelení mali predstavu tvrdých hraníc a ostnatého drôtu. My sme si zase predstavovali, že Plzeň budeme piť iba v Prahe, ale dopadlo to dobre. Napríklad ja som sa zasadil za to, aby Československá obchodná banka ostala československá. V tom čase som už bol predseda SNS a premiér sa ma opýtal, či to myslím vážne. Predtým som však bol riaditeľ hlinikárne a mal som skúsenosti, že táto banka vie robiť medzinárodný obchodný platobný styk a je medzinárodne uznávaná  a bola by škoda pre obe strany meniť to.“

Ľudovít Černák odišiel z politiky do sféry podnikania.Z politiky ste odišli do podnikania. “ Už niekoľko rokov od vstupu Slovenska do Európskej únie som presvedčený o tom, že rozdelenie bolo správne. Na druhej strane, keď sa stretávam s ľuďmi, neustále vravia, že známi v Prahe majú vyššie dôchodky, nižšie ceny a pýtajú sa ma, ako je možné, že tí Česi sa stále majú lepšie. Musím povedať, že Česi to možno robia trošku šikovnejšie. Sú väčší národ, v oblasti riadiacich pracovníkov ministerstiev im ostalo gro odborníkov, možno je to aj v povahe. Na druhej strane náš ťah na bránu sa prejavuje aj vo veľkých investíciách, získavame vo svete meno. Nedávno som si opätovne prečítal svoj rozhovor Slovák sa stáva Slovákom, ktorý uverejnili noviny Slovenský národ 1. decembra 1992 a som rád , že ako vtedajší  minister som mal o našej ekonomike takú víziu, ktorá je viac-menej blízka súčasnej realite. V čom ešte vidím veľkú rezervu, je turizmus. Už pred dvadsiatimi rokmi som básnil o tom, ako sa celý svet bude chodiť pozerať na našu krásnu krajinu. Tam sme trošku zaspali. A celkovo služby ako sektor zaostávajú za tým, čo som si predstavoval pri rozdeľovaní. Ale zase, potichu a bez veľkých dotácií sa rozvíja IT sektor, čo je pre mňa príjemné prekvapenie. Môžem teda konštatovať, že celkovo to ide  oveľa pomalšie ako som si predstavoval, ale správnym smerom“.

Ľudovít Černák je bezpochyby šikovný chlap a navyše s rovným chrbátom a víziami, ktoré pretavuje do života svojich firiem, škoda, že zanevrel na politiku, ale ako hovorí, „hlúpych netreba poučovať a múdri to nepotrebujú….!“