Bolo pol deviatej ráno, pracovné dopoludnie už rozbehnuté v plnom prúde, keď dorazil postarší pán, osemdesiatnik, k vybratiu stehov z prsta. Povedal, že sa ponáhľa, že má na deviatu niečo dohodnuté. Videl som ako je nervózny a povedal som mu, aby si sadol, vedel som, že sa na neho sotva niekto pozrie skôr ako za hodinu. Díval sa každú chvíľu na hodinky a ja, keďže som práve nemal pacienta, tak som sa rozhodol pozrieť sa na ranu, na hojenie. Zistil som, že je rana dobre zahojená, tak som prehodil pár viet s jedným lekárom a pripravil som si všetko potrebné k odstráneniu stehov a k previazaniu rany. Zatiaľ čo som bol takto zamestnaný, opýtal som sa ho, či sa ponáhľa snáď kvôli ineh dohodnutej návšteve s iným lekárom. Odpovedal, že vôbec nie, ale že potrebuje ísť do sanatória, aby stihol poraňajkovať so svojou manželkou. Tak som sa zo slušnosti opýtal na jej zdravie. Povedal, že už je tam dosť dlho a že má Alzheimera.
A ako sme sa tak rozprávali povedal, že by ju znervóznilo a vyviedlo z miery, keby prišiel trošku neskôr. Smutne dodal, že jeho žena už dlho nevie, kto je a že ho viac ako päť rokov vôbec nespoznáva. To ma prekvapilo a opýtal som sa:“ A vy tam napriek tomu každé ráno idete i keď ona vlastne nevie, kto ste? Usmial sa, poklepal mi na ruku a dodal:“ Ona ma síce nepozná, ale ja stále viem, KTO JE ONA!“ Do očí sa mi natískali slzy a na telo mi nabehla husia koža a ko zimný dizain na pneumatikách.Pomyslel som si….tak takúto lásku by som chcel v živote mať! Skutočná láska nemusí byť ani telesná a dokonca ani romantická. Skutočná láska je v prijímaní všetkého, čo je, čo príde, čo bude i nebude! Najšťastnejší ľudia nemusia mať práve to najlepšie zo všetkého, oni si urobia to najlepšie z toho, čo majú! V živote ani nejde o to, ako prežiť búrky, ale skôr o to, ako tancovať v daždi. Všetci starneme, už zajtra môže dôjsť aj na nás! Užívajme si život naplno…má obmedzenú dobu platnosti!