Keďže nemám PC a tým pádom nevisím na Facebooku, rozhodol som sa preniesť FB do života, chodím do parku,
prizastavujem sa pri ľuďoch a pýtam sa, či by nechceli so mnou kámošiť, či by nechceli so mnou zdieľať svoje i
moje myšlienky, nápady. Hovorím im, čo cez deň robím, kam som sa vybral, ako rozmýšľam, uvažujem, vláčim so
sebou zopár ťažkých albumov, aby som im priblížil členov mojej rodiny, v jednom z albumov mám aj svoje fotografie,
ktoré sa sex-sakramentsky vydarili, zahmkám im aj svoje obľúbené piesne, skrátka chcem im ponúknuť len to najlepšie.
Ľudia sú ale opatrní, len nesmelo dvíhajú zrak od svojich notebookov, tabletov, až po hodnej chvíli vyberajú z uší slúchadlá,
aby zaregistrovali, čo im vlastne hovorím. Mnohí v kuse ťukajú do mobilov alebo nepríčetne naháňajú vraj Pokémonov.
Ale pomaly a isto vidím, že dobrý prístup, široký úsmev, iskra v oku má čo do seba….už mám troch priateľov, dvaja sú z
mestkej polície a jeden psychiater.